Stretli sa v rušnej hale obchodného centra, kde jej ON odovzdal materiály, ktoré pre ňu spracovával celý víkend. Blížila sa k nemu rýchlou chôdzou typickou pre vorkholických manažérov tejto doby. Poznali sa už z doby ich spoločného, bývalého zamestnania.
ONA: Ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobil, musíme si niekedy zájsť na kávu, alebo na víno a pokecať. Bohužiaľ dnes mám toho veľa, nič nestíham.
ON: Z tých tvojich sľubov si raz postavím hrad, vyjdem na najvyššiu vežu, skočím a poletím. A keď už poletím, budem si to užívať, pozerať sa z výšky na krásnu zelenú krajinu, s lúkami, vŕškami, lesmi a riekami. A vieš čo na tom bude najkrajšie? Nebudú tam cesty, domy a ani ľudia. Krajina bude zaliata slnkom a nad ňou bude dúha. A ja sa budem nad ňou vznášať a užívať si ten pocit voľnosti a bezstarostnosti. To čo ty nepoznáš.
ONA: A potom spadneš na nos, alebo v tvojom prípade bude lepšie na hlavu, rozpleštíš sa ako žaba a zostane po tebe iba kopa organického odpadu, ktorá na nejaký čas zaťaží životné prostredie, zväčší ozónovú dieru, ktorá ľudstvo, pri väčšom výskyte takých pakov ako ty, úplne zničí.
ON: … a keď budem letieť, už týždeň a budem sa cítiť príjemne unavený, pristanem na lúke posiatej poľnými kvetmi, nadýchnem sa a …
ONA: … a ako ťa poznám, začneš kýchať ako rozbiehajúca sa parná lokomotíva, sopeľ ti potečie prúdom, opuchnú ti oči a celá tá tvoja “ krása ” sa ti rozmaže na farebnú machuľu. A takýto poloslepý sa budeš snažiť utiecť do sterility klimatizovanej a uzatvorenej miestnosti, cestou narazíš do stromu, udrieš sa a začneš konečne normálne uvažovať.
ON: Vidíš a to je ten rozdiel medzi nami, ktorý by som ti chcel pri káve, alebo víne vysvetliť.
ONA: V podstate mi nemusíš nič vysvetľovať, veď to vidí aj slepý. Ale s tým stretnutím to myslím vážne a jedného pekného dňa ťa prekvapím a zavolám. Vieš, ale na teba musím mať takú, akúsi povznesenú náladu. Sadneme si na nejaké príjemné miesto, najlepšie vonku, mal by byť teplý večer a nebo posiate hviezdami a ….
Vtedy sa ON začal z celého hrdla smiať, chvíľu sa naňho pozerala ako na tvora, ktorý si pomýlil miesto a dobu svojho výskytu. Ten pohľad trval iba okamih a ONA si náhle uvedomila čo mu to vlastne hovorila. Jej poznanie vyústilo do uvoľneného a oslobodzujúceho smiechu.
Smiali sa ako posadnutí a v okoloidúcich ľuďoch asi vyvolávali zmiešané pocity od opovrhnutia, ľútosti, znechutenia, až po akejsi pocity spolunáležitosti a spojenectva.
“ Si pako, vieš to? ” povedala mu s iskričkami v očiach a nemiznúcim úsmevom na perách a udrela ho do ovisnutého ramena.
“ Ja viem, už si mi to dnes povedala aspoň päťkrát,” odpovedal skromne.
“Musím už ísť, ale určite sa ti ozvem. “
Otočila sa odišla. A on so skromnosťou sebe vlastnou bol presvedčený, že mu zavolá, a že si nájdu k sebe cestu a možno, … možno si aj zalietajú.
Komentáre